Keď Oravská knižnica Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne spolu s autorkou literatúry pre deti Andreou Gregušovou vyhlásila literárnu súťaž Nedokončený príbeh, žiaci 6.C popustili uzdu fantázii a príbeh Anjeli s vázou dokončili. Každý po svojom... Zo všetkých prác sme do súťaže poslali až sedem krásnych príbehov. Veľmi sme sa potešili, že Tobiáš Šamík sa umiestnil v tejto súťaži na krásnom treťom mieste. Srdečne mu blahoželáme a prikladáme víťazný text:
Anjeli s vázou
Koláče z rajských jabĺk sú najsladšie, najchutnejšie a najvoňavejšie na svete!
Ešte sa len babka Anjelína rozhoduje, že ich upečie, ešte sa len dedko Anjel vyberie do záhrady
naoberať jablká, sotva sa nad rozohriatou pecou vyliahne prvý oblak pary, už je v celom nebi rozruch.
Maškrtníkom je ťažko čakať, kým sa sušienky dopečú.
čo dopečú – to by bolo sveta žiť! No ešte je treba čakať, kým vychladnú.
Starkí ich navyše nikdy neponúknu pred olovrantom. Jeden z anjelov - vnúčikov sa už nemôže
dočkať: „Až ma v nose šteklí.“ „Asi to už nevydržím,“ horekuje druhý.
Čoskoro je babkino okno plné strapatých anjelských hláv.
Vykvitli tam jedna po druhej, vykrúcajú nosy a hľadia na starkých prosebnými očami.
„Babi, však môžem vylízať hrniec?“ „Ja som tu bola prvá!“ „Ty by si nemala sladké, aha, aké máš
guľaté bruško!“ „Veď tvoje je guľatejšie! Aj líca máš mäkšie ako ja!“
„Kto to kedy videl, aby sa malí anjeli takto hádali!“ hnevá sa dedko a zatvára okno. Potom mrkne na
babku: „Počkaj, veď ja s nimi vypečiem!“
Hneď, ako to dedko dopovedal, vyšiel von z domu a povedal anjelom toto: ,,Ospravedlňujem sa vám, ale došla nám veľmi dôležitá prísada na koláč, a to dračie korenie.“
„To znamená, že žiadny koláč nebude?“ spýtal sa jeden z anjelov.
„Hmmm,“ zamyslel sa dedko a povedal, „jedna možnosť tu je.“
„Aká, aká?“ spýtali sa všetci naraz.
„Moje nohy sú už staré a slabé na to, aby som vyšiel na Vajcovú horu a vzal listy dračieho dubu, z ktorých sa to korenie vyrába.“ „Ale niekto s mladými a silnými
nohami by mi tie listy priniesť mohol,“ povedal dedko.
„My ti tie listy prinesieme,“ povedali anjeli a vybrali sa smerom k Vajcovej hore. Po asi dvadsiatich minútach boli tak v pätine hory, ale so svojimi guľatými bruškami už nevládali. Väčšina z nich sa chcela vrátiť, jeden im však pripomenul, prečo to robia.
Šli približne hodinu a boli len v polovici cesty, keď zrazu uvideli dub. Od radosti sa všetci rozbehli a pobrali toľko lístia, koľko uniesli. Mysleli si, že svoju úlohu splnili, lenže sa ešte museli vrátiť späť.
Boli tak hladní, že sa ani nepohli. Slnko už zapadlo a anjeli stále sedeli zaseknutí na vrchole hory. Približne po piatich minútach zacítili vôňu. No ale čo to bolo za vôňu, nikto z nich to nevedel, a každý ju poznal.
Odrazu im prišlo na um: ,,Koláč!!!!!!,“ zakričali všetci naraz a už trielili dolu horou smerom,
odkiaľ vôňa šla. Zaviedla ich späť k domu starkých, kde už na stole bol nakrájaný koláč z rajských
jabĺk. Ako ich babka zbadala, hneď ich zavolala, aby si sadli ku stolu. Anjeli sa najprv pozreli na seba, potom na babku a následne na dedka svojím nechápavým pohľadom. Dedko sa hneď pustil do vysvetľovania: ,,Viete, dračie korenie je prísadou do mráčikových pusiniek, ale do tohto koláča vôbec nepatrí. Poslal som vás po tie listy, aby ste pochopili, že upiecť koláč nie je taká sranda, ako sa na prvý pohľad zdá.“
Lenže babka a dedko neboli jediní, kto si pripravil prekvapenie... Cestou po lístie na korenie anjeli babke natrhali veľkú kyticu kvetov do jej obľúbenej vázy.
Keď babka kyticu do vázy vložila, všetkým anjelom sa vrátil normálny rozum, ktorý im pred dávnou dobou tento koláč vzal. Keď občas na to zabudli, váza s kvetmi im to pripomenula.
Od tej doby anjeli starkým pomáhali koláč nielen zjesť, ale aj upiecť.
